Prešla si anorexiou a dnes behá na atletických štadiónoch v reprezentácii Slovenska. Aká bola jej neľahká cesta a čo povedala o priebehu choroby? Čítajte rozhovor so Zuzanou DURCOVOU!
Zuzana Durcová má dnes dvadsaťjeden rokov a je reprezentantkou Slovenska v atletických behoch na stredných až dlhých tratiach. Mojím impulzom do napísania článku o tejto mladej úspešnej Myjavčanke však bola celá jej cesta, ktorou si prešla, kým prvýkrát vstúpila na dráhy atletických oválov so slovenským znakom na hrudi. Zuzka si prešla mnohými formami porúch príjmu potravy. Zakúsila anorexiu aj záchvatové prejedanie. Ako človek skĺzne do anorexie, aké je dostať sa z nej, či sa to vôbec dá a ako jej k zlepšeniu jej zdravotného stavu pomohol šport , o ktorom som sa okrem iného so Zuzkou rozprávala.
Anorexia je strašiak, o ktorom sa nehovorí, kým to nie je nevyhnutné. Mnohí si nevšimnú, že človek z ich okolia je v začiatkoch anorexie. Začiatkom pociťovania odporu k jedlu môže byť prakticky čokoľvek od túžby po „čo najrýchlejšom schudnutí na dokonalú váhu“ až po depresiu. „U každého je spúšťačom niečo iné – u mňa to bolo nízke sebavedomie, nekonečná nespokojnosť samej so sebou a perfekcionizmus. K tomu sa pridal stres, depresia a odlúčenie od najbližších počas môjho ročného študijného pobytu v Amerike,“ potvrdzuje moju úvahu Zuzka.
Napriek tomu je pre Zuzku samú ťažké vymedziť hranice. Uvádza však konkrétny príklad na sebe samej – začalo to ortoexiou, pokračovalo do anorexie a počas liečby prešla aj cez fázu záchvatového prejedania. „Prešla som si teda asi cez každý extrém, až kým som si našla svoju rovnováhu,“ konštatuje s odstupom času Durcová.
„Podľa môjho názoru poruchami príjmu potravy trpí každý, ktorý má problém sa najesť bez pocitu viny, každý, kto má „strach“ z určitej potraviny alebo určitej skupiny potravín, každý, kto má v súvislosti s jedlom pocity paniky či úzkosti, alebo si stravovaním (a následnou nadmernou fyzickou aktivitou) niečo kompenzuje,“ povedala v našom rozhovore Zuzka. Tiež sa pokúsila vymenovať varovné signály, ktoré podľa nej zahŕňajú aj prílišné pozorovanie svojho tela, porovnávanie sa s ostatnými, vyhýbanie sa spoločnosti alebo jedeniu, naopak tiež prílišná posadnutosť jedlom či problém konzumovať určité potraviny bez pocitov paniky a úzkosti.
Sama Zuzana sa vnútorne trápila niektorými príznakmi už od veku 10-ročného dievčaťa. „Vtedy som to tak nevnímala, lebo som bola ešte dieťa, ale viem, že po začatí štúdia na osemročnom gymnáziu sa mi začali v škole dosť posmievať a robiť si zo mňa srandu – a ja, s mojím mínusovým sebavedomím, som to absolútne nezvládala a proste som sa rozhodla, že schudnem,“ hovorí o začiatkoch Zuzka. Samozrejme to nepovedala nahlas, robila to len tak „tajne“. Z toho pramenilo aj to, že si ani rodičia nevšimli, že malá Zuzka neje toľko, koľko zvyčajne. Neskôr to však na nej začalo byť badateľné. „Ale ako hovorím, nejak som to vtedy nevnímala a nemala som problém začať jesť opäť – avšak nízke sebavedomie, odpor voči sebe a negatívne myšlienky voči jedlu vo mne zostali,“ hovorí Zuzana.
Začalo to však znova – negatívne myšlienky rástli a nabaľovali sa. Ďalšiu a najhoršiu vlnu Durcová prirovnáva k „vybuchnutiu“.
„Vtedy som mala 16 a som na ročnom študijnom pobyte v USA, kde som mala nad svojím životom (alebo aspoň stravovaním) „plnú vládu". Odjakživa som bola vedená ku zdravej strave, ale vtedy v Amerike som to vyhrotila až do úplného extrému a okrem zopár druhov zeleniny a orieškov som odmietala jesť čokoľvek iné,“ spomína Zuzka.
Ani vtedy si však neuvedomovala, že niečo s ňou nie je v poriadku. „Proste som si myslela, že iba žijem zdravo. A to, že som nevládala športovať, či sa sústrediť? To som si zdôvodňovala tým, že mi „iba chýbajú vitamíny“,“ opisuje ďalej cestu ktorou si prešla mladá bežkyňa. Tým dáva impulz do premýšľania (a verím, že nie len mne) nad tým, čo je zdravé pre naše telo a myseľ a čo vytvára len zdanie, že sa o naše telo dobre staráme. Čo dáte telu, tým zásobujete aj myseľ a z toho potom vzíde to, akými myšlienkami sa naplníte. A taký život potom žijete. Na tom sme sa so Zuzkou jednoznačne zhodli.
„Celkovo, v určitom bode môj mozog už to sebatýranie nezvládal a totálne vypol - prestala som vnímať seba, svet aj život naokolo. Preto si veľa z toho obdobia nepamätám – jednoducho je tam, v tom období môjho života, šero a ja naozaj netuším, čo presne sa dialo,“ opisuje Zuzana.
Body zlomu boli pre Durcovú dva. „Prvý zlom bol po príchode domov, kde som šla rovnou čiarou do nemocnice, pretože môj zdravotný stav bol tak príšerný, že ma museli na 3 týždne hospitalizovať,“ opisuje prvý Zuzka. Až keď dostala do tela cez infúziu živiny a začala vnímať svet okolo seba (a ako sama s úsmevom priznáva aj rozmýšľať), uvedomila si, že niečo s ňou naozaj nie je v poriadku. Druhým bodom zlomu bolo, keď sa sympatická Zuzana začala venovať behu a cítila, že jej telo stále živorí. Vtedy prišlo zaprisahanie samej sebe, že sa z toho dostane a už nikdy si tak neublíži.
Po návrate z nemocnice sa tak musela znova naučiť „mať rada“ jedlo. „To bola (a stále je) dlhá cesta. Uvedomiť si, že jedlo je kamoš, mi pomohlo práve to behanie. Beh ma okamžite chytil za srdce, brutálne ma to bavilo a preto som chcela behať stále ďalej a dlhšie a rýchlejšie a vtedy som začala pociťovať a uvedomovať si, že jedine ak sa dostatočne najem, tak to pôjde,“ povedala v našom rozhovore Zuzka. Tak prišla na to, že jedine ak bude svojmu telu dodávať energiu a živiny, bude sa môcť venovať behu na 100% a jedine vtedy to bude fungovať.
Ako cestu späť k jedeniu volila mladá pretekárka atletického oddielu TJ Spartak Myjava aj reálne čelenie svojmu strachu z jedla. „Jesť v reštauráciách aj keď som mala záchvaty paniky a úzkosti, nechať iných ľudí pripraviť mi jedlo, aj keď som presne nevedela, čo všetko tam dali a koľko mi naložili na tanier... Bojovať s tým. Každý. Jeden. Deň.“
Dôležitú úlohu hrali v Zuzkinom prípade aj najbližší, ktorí sa samozrejme snažili o to, aby sa jej zdravotný stav zlepšil a boli to práve členovia rodiny, ktorí so Zuzanou trávili všetky voľné chvíle a samozrejme venovali aj dostatočnú pozornosť tomu, koľko je a strážili ju, aby nerobila neuvážené rozhodnutia. „Takisto moje úžasné kamarátky – dvojičky- boli milujúca opora. Najviac mi však pomohla spraviť zo seba fungujúceho samostatného úplného človeka moja psychoterapeutka, moja duchovná „guru“ a skvelá kamarátka Zuzička Klasovitá. Je to takto- človek s psychickou poruchou žije vo svojej vlastnej bubline a vo svojej vlastnej realite, kedy nie tak úplne vníma skutočnosť. Zuzička však prišla, praskla moju bublinu a donútila ma otvoriť oči, zahĺbiť sa do tých negatívnych pocitov až do špiku kostí, až kým nezistím prečo, ako, čo a kde sa to udialo a potom znova a znova a stále na sebe pracovať a nachádzať tie ďalšie zlomené kúsky. Dotvárať a zlepovať dokopy tú labilnú mozaiku duševného zdravia. Bol to boj. Ale bez toho by to nešlo,“ hovorí o svojom okolí Zuzka.
Rozhovor o reakciách však Zuzke „nedá“ nespomenúť jednu z najčastejších, s akými sa stretávala. „Ľudia vám povedia „veď sa proste najedz. No nie. Lebo hovoriť človeku s PPP (poruchami príjmu potravy), aby sa „len tak najedol“ je ako hovoriť človeku so zlomenou nohou „aby to proste rozchodil“, alebo niekomu so zápalom pľúc „nech to iba predýcha“ – zbytočné a kontraproduktívne. A typický príklad toho, že niekedy je fakt lepšie byť ticho,“ dodáva Zuzka.
Bohužiaľ, v rozhovore so Zuzkou vám nepovieme, koľko zaberie „vyliečenie“ z anorexie. Je to príliš individuálne a Zuzka to prirovnáva k zlomenej ruke, ktorá sa hojí každému inak. Poriadok v hlave sa vám nezjaví len tak. Ak sa niekto z vás s takouto poruchou stretol, určite vie (a kto sa nestretol, možno aspoň tuší), že vás najlepšie preberie naozaj tvrdý úder na svoje vlastné dno. A to má každý niekde inde. Postupne tak začne človek hľadať odhodlanie žiť, musí analyzovať svoje pocity a byť si vedomý toho čo, a prečo sa stalo. Inak to nebolo ani u Zuzky.
„Určité predispozície ku PPP z detstva si donesieme každý (kto by si predsa nespomínal na nechuť k brokolici alebo špenátu – neuvedomujúc si, že už to mohlo byť akýmsi impulzom do nechuti k jedeniu istej skupiny potravín), každého okolie, dnešný svet a nátlak spoločnosti ovplyvní inak, ale vyhováranie sa na tieto okolité faktory by bolo iba zbavovanie sa zodpovednosti, pretože tie každodenné drobné rozhodnutia robíme my sami. Sú to tie „detaily“, ktoré vytvárajú našu osobnosť. A áno, je síce jednoduché to celé hodiť na detstvo, okolie, svet, spoločnosť, či celý vesmír, ale nakoniec aj tak je to iba o uvedomení si toho, že ja som tá, ktorá to pokašlala. Vziať tú zodpovednosť za svoje činy, za svoje chyby a svoj život. Ja som sa deň čo deň rozhodla si ubližovať a nejesť – z vlastnej (chorej) vôle a presvedčenia. A preto iba ja som ten človek, ktorý to dokáže zmeniť,“ vyjadrila sa na túto tému Zuzana. Koniec koncov, môžete mať okolo seba nespočetné množstvo skvelých, milujúcich a podporujúcich ľudí, no kým vy sami nespravíte jednoznačné rozhodnutie zmeniť svoj život, bude tiecť vždy tým istým smerom.
Preto Myjavčanka apeluje aj na to, aby sa nikto z nás nezlomil pod nátlakom, ktorý nás v dnešnom svete núti byť dokonalý a bezchybný a nikdy nič nezapredať za vlastné zdravie.
„ Nie je hanbou vyhľadať pomoc odborníka. Nie všetky psychické problémy dokážeme vyriešiť zeleným smoothie a meditáciou pri východe slnka. Ja sama som istú dobu navštevovala psychológov, psychiatrov, psychoterapeutov a užívala antidepresíva. Pretože, ak človek fakt nevie, čo so sebou, požiadať o pomoc odborníka nie je na škodu,“ spomína na najhoršiu časť liečby z anorexie Zuzka.
Tiež uznáva, že dostať sa z psychickej choroby, ktorou trpí už viac ako polovicu života je náročné a ako každého človeka, aj ju prenasledovali a dodnes prenasledujú „obdobia temna“ a slabé chvíle. „Osobne si nemyslím, že je možné sa úplne na 100% vyliečiť – ide iba o to, naučiť sa s tým žiť tak, aby to negatívne neovplyvňovalo každodenné žitie a bytie, resp. v tomto prípade aj jedenie, naučiť sa umlčať tie hlasy, ignorovať tie myšlienky a uvedomovať si, že nie všetko, čo si myslíme je pravda. Naučiť sa rozdiel medzi myšlienkou a pocitom. A nebrať to všetko tak strašne vážne,“ hovorí o liečbe Zuzka.
Zuzka píše aj blog, ktorý môžete nájsť tu , kde sa často vyjadruje na rôzne témy. Je to možno skôr záležitosť nežnejšieho pohlavia, no mnohí vedia, že písať si denník je najlepší ventil a zdôverenie sa. Aj Zuzkina cesta k blogovaniu začala denníkom. Denníkom, ktorý jej pomohol aj v ťažkých chvíľach a vždy sa mu mohla zdôveriť.
„Všetci okolo mňa počas môjho ročného pobytu v USA rozprávali po anglicky, čo mne zo začiatku absolútne nešlo a ja som sa tak veľmi potrebovala vyrozprávať a dať zo seba von všetky dojmy a pojmy – po slovensky. Jediná možnosť bola písať si denník. Pomáhalo mi to a zostala som pri tom aj po návrate a počas liečenia z anorexie. Viem, že vtedy som sa cítila veľmi sama, lebo síce som bola obklopená ľuďmi, ktorí na mňa stále dávali pozor, ale nikto v skutočnosti nechápal, čím si prechádzam, na čo myslím a čo sa vo mne deje,“ opisuje Zuzka.
Problémom vtedy bolo aj to, že sa o poruchách príjmu potravy hovorilo veľmi málo – nikde ste nemali dostupné články plné rád a videá na youtube sa tejto problematike tiež nevenovali. Preto vtedy Zuzka začala tvoriť to, čo si priala mať v tej dobe, kedy to potrebovala a hľadala.
Nie, na cvičenie jógy nepotrebujete konvertovať. A nemusíte sa ani od prvého dňa, kedy ju začnete cvičiť snažiť skladať si nohy za hlavu. „Ja na jóge najviac milujem to ticho – v hlave,“ prezradila Zuzana, ktorá sa jóge začala tiež venovať počas svojej cesty „späť“ do normálneho života stredoškoláčky a dnes študentky na vysokej škole. Odporúča ju každému jednému človeku – nielen pre benefit vnútorného pokoja ale tiež pre priaznivý vplyv na telo, flexibilitu a dýchanie. „Zo začiatku sa človek cíti divne – všetky tie zvláštne prepletené pózy, pri ktorých ho všetko ťahá a má chuť si maximálne tak prdnúť a niečo ako pokoj v mysli je na míle ďaleko. Ale keď si to vezmeme takto – tak je to podobne so všetkým. Nenaučíš sa plávať na prvý raz, takisto kým sa nestrepeš z bicykla počas jazdy dole kopcom chvíľu trvá a to isté je aj s jógou – najprv ti to absolútne nejde, nevieš čo s ktorou časťou tela, ale keď vytrváš a už raz prídeš ako na to, začneš pociťovať všetky jej výhody,“ hovorí o jóge Zuzka.
Jóga však nebola zďaleka prvá pohybová aktivita, ktorej sa Durcová venovala. Odmala bola akčné a aktívne dieťa, ktoré skúsilo snáď každú formu pohybu. Zuzka sa venovala karate, bedmintonu, lezeniu, jazdeniu na koňoch, basketbalu a pomerne dlhý čas aj plávaniu a napokon zakotvila pri behu. Srdcovkou sa jej stalo najmä plávanie, ktorému sa venovala od desiatich rokov až po hospitalizáciu. „Musela som však prestať. Najprv mi nebolo dovolené robiť absolútne žiadnu fyzickú pohybovú aktivitu, ani len prechádzať sa. Keďže som mala nízke percento tuku v tele, v tom bazéne mi bývalo hrozne zima a takisto som z toho nemala dobrý pocit. Mala som chuť skúsiť niečo nové, začať nejak inak, nerobiť to isté v kuse a dokola, len preto, že som to tak robila doteraz,“ spomína Zuzana.
Tak začala dnes úspešná bežkyňa chodiť s maminou ráno behať. A, ako sama vraví, bola to láska už od začiatku. Asi po troch mesiacoch sa rozhodli ísť s mamou do Senice na tradičný Silvestrovský beh, kde Zuzka uvidela pretekať bežcov z atletického oddielu na Myjave. „Dovtedy som ani netušila, že niečo také existuje. Ešte v ten večer pred troma rokmi som kontaktovala vedúceho oddielu a hlavného trénera pána Michalčíka a začala som seriózne trénovať . Hneď od začiatku to malo štruktúru a náväznosť a aj preto som sa zlepšovala – a tým viac ma to bavilo a motivovalo ďalej makať,“ hovorí o tom, ako si našla svoj šport Zuzka.
V závislosti od časti tréningového cyklu a teda fázy prípravy nabehá dnes Zuzana do týždňa medzi 90 a 130km. Behá väčšinou každý deň,
niekedy aj viacfázovo a samozrejme si dopraje dostatok oddychu. „Bežecké tréningy však nie sú len o behaní – 2 až 3krát do týždňa chodím plávať, každý druhý deň cvičím jógu, dvakrát do týždňa mávam silový tréning, kde cvičím najmä s vlastnou váhou a na TRX a denne venujem takých 10-15 minút kompenzačným a dychovým cvičeniam a regenerácii nôh na rolleri,“ povedala v našom rozhovore Zuzka.
Ako študentka univerzity veterinárneho lekárstva však musí celý tréningový plán dostatočne prispôsobiť svojmu programu v škole, čiže prednáškam, cvičeniam v laboratóriách a prípadným pitvám.
„A najlepšia regenerácia? Čítanie knižiek s vyloženými nohami, alebo posedenie pri dobrej káve s kamarátkami,“ prezradila s úsmevom Durcová.
Aký je však jej jedálniček? Napriek všetkým nechutiam do jedla dnes Zuzka jedáva trikrát denne a každé jej jedlo obsahuje komplexné aj jednoduché sacharidy, zdravé tuky a bielkoviny. „Môj jedálniček sa na 80% skladá z „whole foods plant based“. Konzumujem veľa veľa zeleniny, ovocia, orieškov a semiačok. Moje najobľúbenejšie jedlo je asi cvikla na všetky spôsoby – varená, pečená, sušená, surová, jednoducho akákoľvek,“ vraví o svojom obľúbenom jedle Zuzana. Nekonzumuje však mlieko ani mliečne výrobky a ťažké, mastné jedlá či sladkosti by sme v jej dennom menu asi tiež hľadali márne.
„Mäso jedávam iba občas, ale doprajem si aj pohár vínka a ak mám „na niečo chuť“ neobmedzujem sa a dám si to – v primeranom množstve a v tej zdravšej verzii,“ vysvetľuje. Kľúčové je však to, čo Zuzka dodáva na záver odpovede na túto otázku: „Pri takejto strave sa cítim najlepšie, behám najlepšie a vyzerám najlepšie. A čo je najpodstatnejšie – aj hlava je okej.“
Všetko malo u Zuzky patričnú postupnosť a reprezentantka Slovenska sa z nej nestala zo dňa na deň. Najprv sa venovala všetkým cestným dedinským pretekom v okolí. Keď ich „pobehala“ s veľkou úspešnosťou, jej vtedajší tréner, pán Michalčík (mimochodom bývalý reprezentant Slovenska a niekoľkonásobný majster Slovenska na 3000m steeplechase) prišiel s návrhom skúsiť aj dráhové preteky na atletických štadiónoch.
„Pretože na tom tartane máš presne vymeranú vzdialenosť a nech to beháš kdekoľvek na svete – všade máš rovnaké podmienky – na rozdiel od behov cestných. A takisto to bol aj spôsob, ako o sebe „dať vedieť“ , čo sa týka slovenskej atletiky. A mne sa darilo viac ako ktokoľvek kedy čakal,“ hodnotí svoje rozhodnutie pre „vybehnutie“ na dráhy Zuzka.
Sama priznáva, že nič neočakávala a robila to preto, že ju to baví. „Ja za alfu a omegu môjho úspechu považujem to, že mňa to behanie totálne baví a komplet všetko na ňom absolútne milujem. Pretože o tom to je – nájsť si niečo, čo ťa nekonečne baví a napĺňa,“ opakuje veľmi dôležitú zásadu pri výbere športu zverenkyňa Martina Holečka. Dodnes sa teší na každý jeden tréning a práve to je ( ako všetci vieme) to zásadné pri akomkoľvek športe.
Spomína aj slová slovenského rappera Majka Spirita, ktorý v jednej zo svojich piesní hovorí „ide o to, čo robíš, keď nikto ťa nevidí“. A presne taká bola aj Zuzkina cesta nie len v behaní. Pracovala na sebe každý deň. Nezávisle od toho či ju niekto sledoval alebo pokladal za vzor, či nie.
Len v poslednom období dosiahla skvelé úspechy. Do zoznamu súťaží, na ktorých štartovala sa okrem vrcholnej slovenskej série pretekov pod názvom Atletická liga pridali aj viaceré zahraničné štarty. Absolvovala ME v krose aj ME v behu do vrchu a v poslednom období napríklad Majstrovstvá Európy družstiev 2.ligy v Izraelskom Tel Avive alebo Majstrovstvá Európy do 23 rokov v Poľskom meste Bydgoszcz.
„Minulú sezónu som bola pretrénovaná a takýto stav nielenže zničí telo, ale človek psychicky úplne vyhorí a má problém sa na tréningu hecnúť a celkovo tešiť sa zo športu. Do tejto sezóny som preto „vbiehala“ s jediným cieľom – nájsť v sebe opäť tú radosť z behu. Tento cieľ som splnila nad rámec,“ hodnotí úspešnú (a ešte stále nie úplne skončenú) sezónu Zuzana.
Najmä Tel Aviv hodnotí ako skvelú tímovú skúsenosť, kde absolvovala trojkilometrovú trať a aj jej výkon pomohol k historickému postupu Slovenska do 1. ligy Európskeho šampionátu družstiev.
„Následne Majstrovstvá Európy v behu do vrchu v Slovinsku, čo bolo niečo zasa úplne iné ako preteky na dráhe a ceste ako som zvyknutá – 8km hore kopcom cez nádherné lesy a prírodu. A ako čerešnička na torte – Bydgoszcz . Majstrovstvá Európy do 23 rokov, kde mi vyšiel deň, „prišla forma“ a ja som si zabehla osobný rekord na 10km a celé preteky na nádhernom štadióne som si maximálne užila,“ opísala svoje posledné súťažné skúsenosti Zuzka.
Najkrajšou spomienkou sú však pre ňu Majstrovstvá Európy v krose vo francúzskom meste Hyeres, ešte v roku 2015. „To bolo moje prvé stretnutie s európskou atletikou- zároveň šok a zároveň obrovská motivácia,“ opisuje tento zážitok.
Beh je známy aj ako relax a odreagovanie pre mnohých športovcov. Pre bežca bude však vždy niečím iným, no „vypnutie hlavy“ sa u Zuzky uplatňuje aj v súťažnom behaní. „Nepodarí sa mi to síce vždy a občas riešim v hlave rôzne problémy, opakujem si učivo na skúšku, alebo robím zoznam, čo mi treba kúpiť z potravín, a takisto občas, keď potrebujem extra motiváciu, aby so vybehla z dverí – pustím si hudbu. S Eminemom sa vždy behá ľahšie. Ak ma však čaká náročný tréning, nejaké úseky, šprinty, tempá, alebo výbehy kopcov – potrebujem byť maximálne prítomná. Jednoducho na 100% tu a teraz, vnímať čo robím a nerozmýšľať absolútne nad ničím. Vtedy behám najlepšie a najviac si to užijem,“ hovorí o sile vnímania prítomnosti v športe Durcová.
Napriek mladému veku si táto bežkyňa a študentka prešla už dlhú trasu a motivácia je u nej jasná – vždy sa pokúsiť prekonať samú seba. Vzdať sa pre ňu nie je možnosť. Určite nie po dlhej ceste až k športu, ktorý ju dokáže nabíjať energiou a tešiť. „Mojím cieľom je stále mať v sebe tú radosť z behu. Neprestať na sebe pracovať, stále napredovať a s otvoreným srdcom prijímať všetky tie úžasné možnosti, ktoré nám svet ponúka. A ešte v psychickom zdraví doštudovať Univerzitu,“ smeje sa Zuzka.
Na záver pripája aj poďakovania: „Veľká vďaka patrí všetkým, ktorí pri mne stáli a dávali mi svoju lásku keď som si to najmenej zaslúžila a keď som to najviac potrebovala. Ďakujem aj mojim skvelým bežeckým sponzorom Ready 2 Run, Activepoint.sk a CEP Sports za materiálnu podporu.“
Týmito slovami ukončila Zuzka Durcová náš rozhovor, za ktorý jej ďakujem. Jej príbeh ma chytil za srdce a dúfam, že jej to pôjde aj naďalej rovnako dobre v behaní, jedení aj osobnom živote. Že svojou výpoveďou o „strašidelnej“ anorexii nenechala chladnými ani vás. A že vás dokázala inšpirovať rovnako ako mňa k poriadnemu rozmýšľaniu o tom, čo naše telo potrebuje a kedy je skutočne spokojné a či by sme mali ešte niekedy nejakému vonkajšiemu vplyvu dovoliť ovplyvniť naše rozhodnutia o našom tele. Verím teda, že o Zuzke sme na Majstrovstvách Európy v atletike do 23 rokov nepočuli naposledy a jej časy na dráhach ešte mnohokrát zaujmú.
Mozaika Zuzkinho života: https://www.instagram.com/zuzkadurcova/
Zuzkin bežecký FB fanpage: https://www.facebook.com/z.durcova/
Ukážeme vám, ako sa aj vy môžete zo 77kg vážiacej maminy zmeniť na úspešnú bikinifitnessku!
Úspešná fitnesska vám ukáže, ako navariť chutné jedlo vhodné aj pre bikinifitnessky. Dnes to bude fitnessburger! Videoklip!
Chystáte sa súťažiť v nominácii bikinifitness? A poznáte pravidlá? Popis - úvodná informácia!
